EN Zóna pre darcov

BLOG: Päťročný syn, dvojročná dcéra, trojizbový byt a izolácia

Ak by moje deti mali vírus, nevšimol by som si to spoza telefónu, na ktorom som čítal, kto všetko už ten vírus má. Za tri dni na mobile som zabudol na rodinu. Vraciam sa však späť.
27. mar 2020 -

Tomáš Janeček

BLOG: Päťročný syn, dvojročná dcéra, trojizbový byt a izolácia

Je pondelok. Kubko s malou Hankou sa väčšinu dňa naťahujú. On kričí, ona plače. Z kuchyne sa ku mne valí zápach dusenej brokolice. Na monitore mi vyskakujú notifikácie minúty po minúty o aktuálnej situácii súvisiacej s koronavírusom. Do toho mi zvoní telefón. Volá mi otec a hlási mi tie isté správy, ktoré ja práve čítam. Čítajú ich všetci. A všetci sa tiež z nich chcú vyrozprávať.

Všetko sa to deje, kým sedím v spálni na posteli s pracovným počítačom na kolenách. Ideálnu spálňu si predstavujem ako posteľ medzi štyrmi stenami. Teraz sa z nej však stalo moje stabilné miesto na prácu. Šéfovia nám dali home office. Máme ich dôveru a vedia, že robíme, čo sa dá. Ďakujem, Maťka, ďakujem, Mišo. Nechcem ich sklamať, a tak naozaj pracujem. Moja žena Katka mi na tento účel umožní byť v samote spálne. Ďakujem, Katka.

Situácia každému z nás trošku zmenila rytmus. Ja nemám pri kriku a plači spoza dverí pohodu na prácu. Kubko nestretáva kamošov zo škôlky. Hanka nemá svoj pokoj na bezhraničné stavanie kociek, pri ktorom by ju Kubko neriadil. Katka sa počas mojej práce stará o dve deti na 50 metroch štvorcových.  

Za pár dní sa nám čiastočne rozsypal systém v domácnosti. A podobne ako zopár ďalších rodín, ho musíme opäť postupne utľapkávať.

Informačný pretlak

Bolo to ešte predtým, ako sa do stovky najčastejších slovíčok v mojej slovnej zásobe dostal koronavírus. Chodieval som s deťmi na detské ihriská a v mysli odsudzoval rodičov, ktorí sa nad hlavami svojich detí v pieskovisku venovali mobilom. Napĺňali si mozog nepotrebnými informáciami, na sociálnych sieťach sledovali životy ľudí, ktorých desať rokov v skutočnom svete nevideli, čítali si novinky zo štátov vzdialených tisíce kilometrov. Aby som bol zrozumiteľný, nekritizujem záujem ľudí o dianie v ďalekom svete. Práve naopak, oceňujem ho. Iba mám pocit, že všetko by malo mať svoju mieru a sledovanie priateľov či správ by nemalo byť na úkor detí.

A teraz sa stalo to isté mne. Správy som sledoval na počítači, na mobile aj v televízii. Zapnuté notifikácie ma upozorňovali na dianie každých pár minút. Uvedomil som si to asi na štvrtý deň. Ak by moje deti mali známky koronavírusu, nevšimol by som si to spoza telefónu, na ktorom som čítal, kto všetko už ten vírus má.

Pravidlo 10 minút

Český pedagóg Marek Herman vo svojej knihe Najděte si svého marťana hovorí o kúzle 10 minút. Minimálne tento čas má rodič venovať dieťaťu každý deň, aby sa nevytratil ich vzťah. Je dôležité dať dieťaťu pocit „som tu pre teba“ alebo „hovor, zaujímam sa o teba“.

Zdá sa to málo. Hovoríme však o čase venovanom naplno. Bez toho, aby počas neho išla televízia. Bez toho, aby ste počas rozhovoru napĺňali umývačku riadu, odbiehali mysľou k pracovným povinnostiam či plánovali zajtrajší deň.

Spomenul som si na to pravidlo jeden z posledných večerov. Ležali sme s Kubkom na koberci, hrali pexeso a ja som v obrátených obrázkoch automobilov videl krabice ryže, ovsených vločiek a tetrapaky s paradajkovým pretlakom. Rozhodne to nebolo 10 minút naplno.

Hranice

Bežné dni uplatňujeme s Katkou pri deťoch tvrdé aj mäkké hranice. Tvrdé ochraňujú zdravie deti. Nemôžu preto vyliezať k otvorenému oknu, hrať sa s elektrinou alebo behať s nožnicami. Mäkké hranice sú posuvné. Kubko s Hankou chodia spať približne o ôsmej večer. Keď sme však s kamarátmi a ich rodinami na tábore v Čiernom Balogu, opekáme si na vatre klobásy a hráme na gitare, hranicu posúvame. Deti idú spať o jedenástej alebo odpadnú na našich rukách rovno na drevenej lavičke pri ohni. A ani si pritom neumyjú zuby. Ten večer s našimi a ich kamarátmi je totiž dôležitejší ako pravidlo o umytých zuboch.

V karanténe trojizbového bytu sa nám však posledné dni posunulo až príliš veľa hraníc. Zreteľná bola napríklad tá s časom na pozeranie rozprávok. Vlastne sa neposunula. Stratila sa. Deti si to užívali.

Ako píše Álvaro Bilbao v knihe Detský mozog vysvetlený rodičom, dieťa reaguje vo všeobecnosti na podnety, ktoré sú intenzívne a rýchle. Dokáže sa pritom nadchnúť len pre niekoľko objektov. Dieťa zvyknuté na tablet či videohru tak môže stratiť záujem o rozhovory s rodičmi či jazdu na bicykli. Dieťa závislé na sladkostiach ľahko stratí chuť na menej sladké potraviny. Dieťa zvyknuté na televízor ľahko stratí chuť na čítanie rozprávky. Problém bol v tom, že nikto u nás doma nemal vôľu na tú hranicu dozerať. Deti pozerali rozprávky a my sme pozerali do mobilov a počítačov. Za tri dni sa z našej rodiny stali štyria ľudia, ktorí iba žili vedľa seba.  

Návrat späť

Situácia s koronavírusom sa v našej krajine a jej okolí nelepší. Skôr naopak. Chorých pribúda. Lekári sú každý deň viac unavení. Aspoň doma sme však po niekoľkých dňoch dospeli k uvedomeniu svojich dní. Správy naďalej sledujeme. Je to potrebné a zodpovedné. Snažíme sa to však robiť s mierou. Začali sme opäť strážiť hranicu s televíziou. Po odložení mobilu som našiel svoju rodinu.

Vnímam nekonečné možnosti technologickej doby. Za pár hodín vznikli na sociálnych sieťach skupiny, ktoré ponúkajú toľko aktivít, že sa v nich človek dokáže utopiť. Okrem iného aj online uspávanky alebo rozprávky čítané hercami. Je to skvelé. Mnohým rodičom to dokáže obrovsky pomôcť. Popritom si však uvedomujem, že odsunúť čítanie iba a len na neznámych ľudí by nebolo správne. Rozprávky toho umožňujú deťom veľa. Umožňujú predstaviť si iné svety. Umožňujú prežívať vlastné pocity v koži niekoho iného. A umožňujú tiež blízky kontakt dieťaťa s rodičom. Ako by povedal klasik, žiaden človek nedokáže tak dobre prečítať rozprávku dieťaťu, ako dokáže rodič dieťaťu.

Je kruté hovoriť o tejto dobe ako o dobe príležitosti. Pre rodinu však môžu byť tieto dni príležitosťou, ako byť bližšie k sebe. Príležitosťou, ako nehľadať rozptýlenie či zábavu v početných možnostiach mimo rodiny, no priamo v nej.

Prajem si, aby ľudia mali veľa síl, aby boli zodpovední, a aby fungovala naďalej tá dojímavá solidarita, ktorá v ťažších časoch vždy vypláva na povrch. Pre seba samého si zároveň prajem, aby som mal silu hrať pexeso, v ktorom nebudem vidieť paradajkové pretlaky. A aby som sa vedel rozprávať s deťmi bez toho, že v skutočnosti rozhovor predstieram, myslím na večerné umývanie riadu a odpočítavam minúty do začiatku televíznych správ.

Zostaňte v kontakte
s novinkami

Program Generácia 3.0 je financovaný individuálnymi, firemnými aj inštitucionálnymi donormi. Individuálnym filantropom, na ich žiadosť bez uvedenia mien, vyjadrujeme úprimné poďakovanie. Darovaním svojho času, know-how aj financií prispievajú k dlhodobej udržateľnosti a napredovaniu programu. Ďakujeme.

Organizátor

#

Významní partneri

Hlavní partneri

S podporou